Organizácie občianskej spoločnosti majú prominentné postavenie v medzinárodných iniciatívach zameraných na budovanie mieru. Intervencie postavené na teórii budovania liberálneho mieru považujú rozvinutú občiansku spoločnosť za dôležitý prvok demokracie, ktorá je funkčná a vládne v nej mier. Budovanie občianskej spoločnosti sa tak stalo kľúčovým prvkom programov budovania liberálneho mieru. Bosna a Hercegovina (BaH) je už 27 rokov hostiteľom komplexných, viacúrovňových intervencií budovania liberálneho mieru, ktoré sú realizované širokou škálou medzinárodných aktérov. Budovanie občianskej spoločnosti bolo jednou z dôležitých zložiek týchto intervencií. Medzinárodní aktéri považovali organizácie občianskej spoločnosti, a najmä mimovládne organizácie (MVO), za schopné čeliť prevládajúcemu etnonacionalistickému politickému diskurzu, posilňovať kultúru demokracie a zbližovať spoločnosť rozdelenú podľa etnického kľúča, a to napriek tomu, že na podporu týchto tvrdení mali len málo dôkazov. Cieľom tejto dizertačnej práce je posúdiť schopnosť malých miestnych MVO posilniť mier a demokraciu v postkonfliktnej spoločnosti BaH. Autorka sa v práci zameriava hlavne na tzv. mikro-makro prepojenie, inými slovami, do akej miery vedia organizácie využiť pozitívne zmeny, ktoré vyvolávajú na úrovni jednotlivcov, ako napríklad zmeny v postojoch k iným etnickým skupinám, na posilnenie mieru na úrovni širšej spoločnosti. Na základe kvalitatívnej evaluácie troch MVO pôsobiacich v rôznych regiónoch BaH autorka dospela k záveru, že hoci tieto organizácie priniesli svojim cieľovým skupinám významné benefity, neboli schopné ovplyvniť systémovejšie, štrukturálne zmeny, ktoré by vo všeobecnosti posilnili mier v BaH. Organizáciám bránilo v dosiahnutí takýchto zmien niekoľko faktorov. Po prvé, ukázalo sa, že existujúci etnopolitický systém v BaH, postavený na hlboko zakorenenom rozdeľovaní spoločnosti na základe etnického kľúča, je pre malé miestne MVO s obmedzeným financovaním a dosahom ťažko prelomiteľný. Po druhé, táto štúdia potvrdila, že ak si MVO nedefinujú jasnú stratégiu ako ovplyvniť širšie, celospoločenské zmeny, tieto nenastanú prirodzene, ako nevyhnutný dôsledok individuálnych zmien. Po tretie, ak mimovládna organizácia odmietne prevziať politickú úlohu, alebo jej je zabránené takúto úlohu zastávať, nedokáže ovplyvniť zmeny potrebné k posilneniu mieru, nakoľko majú tieto zmeny v zásade politický charakter. Napokon, štrukturálne podmienky mimovládneho sektora, obzvlášť krátkodobý, na projektoch založený charakter financovania MVO a rýchlo meniace sa priority darcov taktiež obmedzujú organizácie v ich dosahu.Civil society organizations have featured prominently in internationally-led peacebuilding initiatives. Interventions built on liberal peacebuilding theory perceived a developed civil society sector as a crucial element of functional and peaceful democracies, and hence civil society building became the key component of the liberal peacebuilding agenda. Bosnia and Herzegovina (BiH) has been host to complex, multileveled liberal peacebuilding interventions by a wide variety of international actors for 27 years. One important component of the peacebuilding agenda in BiH has been civil society building. International actors regarded civil society organizations, non-governmental organizations (NGOs) in particular, as capable of countering the prevailing ethno-nationalist political discourse, enhancing democratic culture and bringing a society divided along ethnic lines closer together, despite having little evidence to support these aspirations. This dissertation aims to shed light on the ability of small, local NGOs to enhance peace and democracy in a post-conflict society. We mainly focus on the so-called micro-macro link; in other words, whether NGOs can use the individual-level changes they trigger in people, such as changes in attitudes towards other groups, to enhance peace for the broader society. Based on the qualitative evaluation of three NGOs working in various regions across BiH, we concluded that even though these NGOs brought essential benefits to local communities, they were unable to trigger systemic, structural changes that would have broadly enhanced peace in BiH. A number of factors prevented NGOs from influencing such changes. First, the existing ethno-political system in BiH, rooted in deeply entrenched ethnic divisions, proved difficult to break for small, local NGOs with limited funding and reach. Second, the study showed that if an organization does not have a clear strategy on how to trigger broader, societal changes, they will not happen naturally as an inevitable consequence of individual changes. Third, if an NGO refuses to assume, or is denied, a political role, it cannot influence any of the political changes required to enhance the peacebuilding process. Finally, NGOs are limited in their reach also due to structural conditions in the NGO sector, particularly the short-term, project-based nature of funding for NGOs and the quickly changing priorities of donors.