Obdobie pandémie COVID-19 postihlo celú spoločnosť, vrátane tých domácností, v ktorých sa odohráva domáce násilie. Cieľom výskumu bolo zistiť a následne popísať skúsenosť s domácim násilím z pohľadu pracovníčok v intervenčných centrách počas pandemickej doby a zmapovať, aké možnosti pre pomáhanie a výkon svoje práce mali v období obmedzených osobných stretnutí. Pre výskum bol zvolený kvalitatívny prístup. Bolo realizovaných 6 pološtrukturovaných interview, ktoré boli analyzované metódou IPA. Z výskumu sa ukázalo, že dramatické zmeny vo formách, v cykle ani v počtoch klientov v IC nezaznamenali, ale objavili sa časté vykázania veľkých skupín. Problematické pre ohrozené osoby domácim násilím boli nepresné mediálne správy a kontakt s nadväznými inštitúciami (súdy, OSPOD). Home office práca prevládala najmä počas prvej vlny, pracovníci prežívali emócie obáv a neistoty v tej dobe. Dištančný kontakt bol udržiavaný najmä telefonicky, pred inými formami dištančného kontaktu za účelom pomoci stálo pre participantky niekoľko bariér. Tímový duch, supervízie a intervízie prinášali pracovníkom podporu pri zvládaní novoobjavených ťažkostí spojených s obmedzením priameho kontaktu.The COVID-19 pandemic period affected society, including those households experiencing domestic violence. The aim of the research was to find out and describe the experience with domestic violence from the point of view of workers in intervention centres during the pandemic and to map what opportunities they had to help and perform their work during limited personal meetings. A qualitative approach was chosen for the research. 6 semi-structured interviews were conducted, which were analysed by the IPA method. The research showed no notice of dramatic changes in forms, in the cycle or in the number of clients in IC, but frequent reports of big groups appeared. Inexact media reports and contact with follow-up institutions (courts, OSPOD) were problematic for those at risk of domestic violence. Home office work prevailed especially during the first wave, workers experienced emotions of concern and uncertainty at the time. Distance contact was maintained mostly by telephone, other forms of distance contact in order to help faced some barriers. Team spirit and supervision provided support to employees in dealing with newly discovered difficulties associated with limiting direct contact.