Revolučnou implementáciou fyzikálneho princípu extrakorporálnej litotripsie rázovou vlnou (ESWL) do klinickej praxe v ­80.-tych rokoch 20. storočia došlo k odklonu od "otvoreného" chirurgického prístupu riešenia urolitiázy. ESWL však s rozvojom endourologických techník postupne stráca v parametroch efektivity. Technický vývoj litotriptorov prebieha kontinuálne, ale doposiaľ sa nepodarilo prekonať referenčný elektrohydraulický model Dornier HM3. Správna exekúcia intraprocedurálnych krokov a selekcia pacientov k ESWL sú dnes kruciálne k zaisteniu vysokej efektivity ESWL, a preto sa stali i hlavným motívom predkladanej dizertačnej práce. Ťažiskom experimentálnej časti práce je komparatívna analýza vplyvu spôsobu lokalizácie konkrementu - ultrasonografického verzus fluoroskopického - na efektivitu ESWL.The revolutionary implementation of the physical principle of extracorporeal shock wave lithotripsy (ESWL) into clinical practice in the 1980s marked a departure from the "open" surgical approach to the management of urolithiasis. However, ESWL gradually lost in efficacy parameters with the development of endourological techniques. The technical development of lithotripters has been continuous, but so far it has not been possible to surpass the reference electrohydraulic model Dornier HM3. Proper execution of intraprocedural steps and selection of patients for ESWL are nowadays crucial to ensure high efficiency of ESWL, and therefore have also become the main motive of the present dissertation. The focus of the experimental part of the thesis is a comparative analysis of the influence of the method of localization of the concrement - ultrasonographic versus fluoroscopic - on the effectiveness of ESWL.