Cieľom tejto práce je analyzovať príklady použitia diskriminačného jazyka v japonských masmédiách a spôsoby, akými s prejavmi takéhoto jazyka médiá zaobchádzajú. Vychádza pritom z predpokladu, že existujú tri základné stratégie na zaobchádzanie s diskriminačným jazykom bežne implementované japonskými médiami mlčanie, dodatočné zavedenie nápravných opatrení a preventívna autocenzúra. Tieto postupy sú popisované na základe prejavov diskriminačného jazyka namierených proti štyrom skupinám burakumin, zainiči Kórejcom, cudzincom a etnickým menšinám Ainu a Rjúkjú. Z rozboru konkrétnych prípadov z masmédií vyplýva, že takýto jazyk má rôzne formy a zreteľnejšie aj nenápadnejšie prejavy. Vnímanie prítomnosti a závažnosti diskriminačného jazyka je vysoko subjektívne. Každá zo stratégií, ktoré proti nemu japonské masmédiá používajú, preto môže mať viacero rôznych aplikácii.The aim of this thesis is to analyze the different manifestations of discriminatory language found in Japanese mass media and describe the means by which the media deal with its use. This paper argues that there are three basic strategies the media employs when dealing with discriminatory language silence, additional remedial measures and preventive self-censorship. The description of these tactics is based on cases of discriminatory language used against four groups burakumin, zainichi Koreans, foreigners and the ethnic minorities of Ainu and Ry?ky?. The analytical part illustrates the fact that discriminatory language is still widely used in a variety of forms, ranging from overt and conspicuous to very subtle expressions. The perception of existence and gravity of discriminatory language is highly subjective. Each of the strategies implemented by the media to combat it can, therefore, take varied forms