Objavenie Brazílie a jej následná kolonizácia predstavuje jedinečnú kultúrnu a lingvistickú situáciu. V 16. storočí bola Brazília multilingválne územie obývané pôvodnými indiánskymi kmeňmi, ktoré na svoju komunikáciu používali stovky rôznych domorodých jazykov. Portugalčina slúžila iba ako jazyk kolonizátorov. Aby mohla kolonizácia napredovať a využiť prírodné zdroje, bola potrebná nová pracovná sila. Táto bola zabezpečená hlavne dovozom afrických otrokov. Keďže jazykom kolonizátorov bola portugalčina, ich cieľom bolo, aby bola aj jazykom novo dobytých území. Preto sa snažili zabrániť príchodu iných jazykov, ktoré by mohli skomplikovať ovládanie tejto kolónie. S príchodom obrovského množstva otrokov bolo potrebné prijať určité opatrenia, ktoré by zabránili príchodu afrických jazykov. A tak ešte v afrických prístavoch sa vyberali otroci tak, aby na jednej lodi boli členovia odlišných kultúr a jazykov, ktorí si navzájom nerozumeli. Počas dlhej cesty do Brazílie si títo otroci museli vytvoriť umelý jazyk, aby dokázali nejakým spôsobom medzi sebou komunikovať. Preto po príchode do Brazílie bolo pre nich jednoduchšie naučiť sa jazyk kolonizátorov. Afričania si postupne osvojili portugalčinu v jej hovorovej forme. V 17. storočí, v dôsledku potreby komunikácie s domorodým obyvateľstvom, bol na základe charakteristických znakov jazyka tupinambá a portugalčiny vytvorený univerzálny jazyk, ktorý slúžil na dorozumievanie sa medzi portugalskými kolonizátormi a domorodým obyvateľstvom. Jezuiti používali tento jazyk na šírenie kresťanstva a vzdelania, čo sa nestretlo s pochopením markíza Pombala, ktorý v 18. storočí zakázal použitie tohto jazyka a vyhlásil portugalčinu za oficiálny jazyk brazílskej kolónie. Na začiatku 19. storočia sa pozícia portugalčiny začala upevňovať. Jedným z hlavných dôvodov bol príchod portugalskej kráľovskej rodiny, ktorá sa usadila v Rio de Janeiro. Začalo sa obdobie reformácií, ktorého dôležitým cieľom bolo poskytnutie vzdelania v národnom jazyku. V tomto období existovali v Brazílii v podstate dve formy portugalčiny. Portugalčina hovorová, ktorá bola šírená počas kolonizácie Afričanmi po celom brazílskom území a portugalčina spisovná, ktorú používala iba vyššia spoločenská vrstva, ktorá mala prístup k vzdelaniu. Rozdiel medzi týmito dvoma formami portugalčiny má za následok obtiažnu klasifikáciu brazílskej portugalčiny e jej normy.The discovery of Brazil and its subsequent colonization represents a unique cultural and linguistic situation. In the 16th century, Brazil was a multilingual territory inhabited by native Indian tribes who used for their communication hundreds of different native languages. Portuguese language was used only as a language of colonizers. In order to advance the colonization and to use natural resources, the need for a new workforce appeared. This was provided by import of African slaves. As the language of the colonizers was a portuguese, their goal was to set this language as a language of the newly conquered territories. That is why they tried to prevent the arrival of other languages, which could complicate a control of the colony. With the arrival of the massive amount of slaves, it was necessary to take certain measures to prevent the arrival of African languages. These measures were taken right in African ports. The colonizers selected slaves in the way to put the members of different cultures and languages in the same ship. So they could not understand each other. During the long journey to Brazil those slaves had to create an artificial language to be able to communicate with each other. Therefore, after arriving in Brazil, it was much easier for them to learn the language of the colonizers. Africans have gradually learnt spoken portuguese. In the 17th century, due to the communication needs with native people, a general language based on the characteristics of the Portuguese and tupinambá language was created. This language was used to simplify the communication between Portuguese colonizers and native tribes. The Jesuits used this language to spread Christianity and education among native people. This step did not meet with understanding of Marques Pombal, who, in the 18th century forbade the use of the general language and declared the Portuguese as the official language of the Brazilian colony. In the beginning of the 19th century, the Portuguese began to consolidate its position. One of the main reasons for this consolidation was the arrival of the Portuguese royal family, who settled in Rio de Janeiro. The period of reformations, whose goal to provide education in the national language, started. In this period there were two forms of Portuguese. The spoken Portuguese, which was spread during the colonization by Africans throughout the Brazilian territory and the literary Portuguese, which was used only by higher social class who had access to education. The difference between these two forms of Portuguese causes difficulties in the classification of the Brazilian Portuguese e its norm.